...keď raz budem IT špecialista

Autor: Zuzana Gerhátová | 22.5.2014 o 19:57 | Karma článku: 7,35 | Prečítané:  1596x

Niektorí muži hovoria, že ženy by samy nemali opravovať auto, pretože ženy skrátka autá neopravujú. Niektoré ženy, naopak, hovoria, že muži by nemali napríklad prať alebo žehliť (áno, chlap má v domácnosti pomáhať - čítala som o tom niekoľko článkov v dámskych magazínoch, boli hneď medzi článkami o chudnutí a zároveň prijatí samej seba hoc s miernou nadváhou a mastnou pleťou), aj napriek tomu, že pohľad na muža programujúceho práčku je naozaj obohacujúci. Takisto sa traduje, že valná väčšina žien nemá práve pochopenie pre techniku. A technika nemá pochopenie pre ženy.  

   Niekoľko mesiacov sme doma nemali internet Teta v spoločnosti zabezpečujúcej internetové pripojenie zabudla do systému zaevidovať môj e-mail, prepočula požiadavku na zasielanie elektronických faktúr a koledovanie si o odpojenie bolo na svete. Teda moje, nie jej.
To aj prišlo a nemuseli sme naň dlho čakať. Jedného dňa po niekoľkonásobnom reštartovaní notebooku, prosení, modlení a vyhrážaní mi svitlo, že som asi tri alebo štyri mesiace neplatila za internet. Pritom som to mala na starosti. Na šťastie, či na nešťastie, internet sme ja aj môj drahý mali v telefóne a postupom času nám pripadalo úplne prirodzené využívať notebooky len na pozeranie filmov. Všetko bolo v poriadku.

    Včera som sa rozhodla, že si chcem(e) dať znovu zaviesť ,,šťavu“. Vplávala som ladným krokom do kancelárie tety, ktorá zabudla do systému zaevidovať môj e-mail, spýtala som, koľko faktúr nemám zaplatených, teta odpovedala, ja som prežila tri a pol srdcovej zástavy, zaplatila som a spýtala sa, koľko bude trvať pripojenie. Dostala som odpoveď - hodinu a možno menej.
Dostavila som sa domov, našla som tú krabičku, ktorá bliká a skrátka...môžem kvôli nej pozerať na notebooku videá (medzičasom bola kvôli sťahovaniu nábytku odložená), odsunula som nejaký zbytočne dlhý, biely kábel, zapojila... krabičku do elektrickej zástrčky a čakala. Polhodinu. Hodinu. Hodinu a pol. Krabička blikala ako zmyslov zbavená, ja som blikala očami na krabičku, ale asi sme blikali v rôznych vlnových dĺžkach, keďže sa nič nedialo. Dokonca som ju aj chytila a detailne prezrela, či náhodou nemá niekde nejaký gombík na spustenie... niečoho, čo bliká ešte viac než svetielka doteraz. Ale nič.

   Jeden múdry človek mi raz povedal:,,Gerhát, keď je niečo, čo vyzerá ako pokazené, prosím, neopravuj to, lebo to naozaj pokazíš.“ A tak som čakala na svojho drahého. Keď otvoril dvere, šla som sa posťažovať na internetové pripojenie, na môj notebook, na tetu, ktorá mi povedala toto a ono, na hlúpu krabičku, ktorá len bliká a nič z toho – skrátka všetko sa spriahlo proti mne a mojim IT schopnostiam.
Vančo odišiel do spálňo/pracovne pozrieť, čo je vo veci. Chvíľku buchotal, rachotil, čosi kúsok presunul... potom prišiel... a objal ma. Vôbec nie tým osudovým objatím, aké vídavame v romantických filmoch tesne pred koncom. Bolo to skôr objatie šimpanza po lobotómii ale s tým, že ja som bola šimpanz a Vančo bol môj ošetrovateľ.
Totižto ten biely, zbytočne dlhý kábel, ktorý som odsunula a ešte som aj pofrflala, načo skladujeme doma káble, ktoré sú k ničomu, presne ten kábel zapadol do krabičky ako uliaty. Tak ako Shrek stretol Fionu, ako si Popoluška obula črievičku, ako Tom patril k Jerrymu... tak ten kábel patril do krabičky. Svetielka blikali o čosi veselšie, kábel vyzeral dôveryhodnejšie, Vančo sa radšej nevyjadroval a ja som sa snažila splynúť so stenou.

 A splývam s ňou vždy, keď mi padne pohľad na škatuľu so svetielkami.





 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Prečo je nevyhnutná vojna Facebooku a Bruselu

Padol prvý výstrel v regulačnej vojne, ktorá bude určovať podobu Európy.

DOMOV

Únos, ktorý prispel k zrušeniu amnestií, prekonal očakávania

Od marca ho videlo vyše 275-tisíc divákov.


Už ste čítali?